Amputovali mu nohu, no bol rád, že sa jej zbavil

Reality šou opantali Slovensko. Občas priblížia i zaujímavých ľudí, netradičné životné osudy. Je to aj prípad 20-ročného Mareka Hlavinu. Prihlásil sa do Vyvolených. Neuspel, no i tak zaujal. „Trochu ma škrelo, že som sa nedostal ďalej. Na druhej strane sa pokojne môžem venovať škole. Veď ma onedlho čakajú maturity. Navyše, keď vidím, aká je situácia vo vile, čo všetko tam robia, som rád, že som doma.“

Napriek všetkému vraví, že by sa do nejakej súťaže ešte prihlásil. „Do Vyvolených ma lákali peniaze. No chcel som ukázať ľuďom aj to, ako žijem. Už v predstavovacom klipe som nechcel hrať na city, nezdôrazňoval som, čo všetko som už prežil, že nemám nohu. Skôr som chcel ukázať, čo dokážem, ako sa dá aj s hendikepom žiť naplno. Chcel som povzbudiť ľudí, ktorí sa ocitli možno v podobnej situácii ako ja. Bál som sa, že nikdy nebudem môcť jazdiť na kolieskových korčuliach. A podarilo sa. Dokonca jazdím a skáčem na bicykli.“

Kruté rozhodnutie

Vráťme sa o niekoľko rokov dozadu. Marek mal štrnásť. S chlapcami sa na bicykloch vybrali do Kanianky. Prišli k schodom a ako Marek hovorí, chcel pred dievčatami, ktoré stáli neďaleko, „vystrúhať“ frajera. Pustil sa na bicykli dole schodmi. Spadol. Zlomil sa mu bicykel a on sa kotúľal dole schodmi. Mal otras mozgu a vykrivený nos, ktorý mu museli operovať. Po pol roku sa mu na pravej nohe objavila hrča. Podľa lekára to bol dôsledok úrazu, preto mu nohu dali do sadry. Po troch mesiacoch, keď ju zložili, hrča bola väčšia a rovnako aj bolesť. Pridružili sa aj vysoké teploty. „Odišiel som do Bratislavy na vyšetrenia. Po týždni mi povedali, že mi nohu od kolena musia amputovať. Bolo to kruté. Možno to vyznie hrozne, no napriek tomu som bol rád, že sa tej nohy zbavím. Bolesti boli neznesiteľné.“ Diagnóza znela – rakovina. Bol to možno dôsledok spomínaného pádu na bicykli. Veď dovtedy bol Marek zdravý chlapec. Ako tieto chvíle prežívala rodina, dodnes poriadne nevie. Uvedomoval si, že boli smutní, trápili sa. Podstatné bolo, že stáli pri ňom. „Niektoré rodiny sa po takýchto udalostiach rozpadávajú, nedokážu prijať takýto údel. U nás sa to nestalo.“
Marek si dobre uvedomoval, že prišiel o nohu. „Najviac som sa bál, že sa už nepostavím na kolieskové korčule, ktoré som mal tak rád. Nevedel som si predstaviť, že budem sedieť doma a nič nerobiť. Stretol som však človeka s protézou, ktorý s ňou normálne chodil. Povedal som si, že sa vrátim aj na korčule.“ Niekoľko mesiacov sa podroboval chemoterapii. Po nej a zahojení nohy dostal prvú cvičiacu protézu. Nebol s ňou veľmi spokojný, bolela ho z nej noha. „Druhá protéza bola oveľa kvalitnejšia, s ňou som sa naučil nielen chodiť, ale aj korčuľovať. Teraz už mám tretiu. Pokojne s ňou môžem športovať, hrať futbal,“ hovorí. Ak niekto nevie, že má protézu, ani si to nevšimne. „Som na seba v tomto smer hrdý. Neabsolvoval som žiadne rehabilitácie, špeciálne školenie. Naučil som sa chodiť úplne sám.“
S protézou žije Marek niekoľko rokov. Napriek tomu športuje, navštevuje školu. „S učením boli počas mojej hospitalizácie v nemocnici a liečení problémy. Vymeškal som asi rok a pol. Opakoval som deviatu triedu. Teraz som v poslednom ročníku na strojárskom učilišti, čakajú ma už maturity. Chcel by som byť automechanik. Možno by som skúsil aj nejakú grafickú školu v Bratislave.“ Mareka totiž baví navrhovať autá.

Život na plné obrátky

Po dvoch rokoch korčuľovania s protézou „presedlal“ na bicykel. Páčilo sa mu, ako chlapci na nich skáču, čo všetko s nimi dokážu. Začínal preskakovaním malého drievka, dnes skáče profesionálne aj na súťažiach. Vlani skončil na súťaži v Žiline osemnásty, v Trenčíne siedmy. „Prechod z korčúľ na bicykel bol aj z praktických dôvodov. Pri korčuľovaní potrebujem hýbať členkom. S protézou to však nejde. Na bicykli to až tak nevadí.“
Lekári, ktorí sa o neho starali na bratislavských Kramároch, sú nadšení, že sa venuje športu. Sú radi, že je inšpiráciou aj pre iných. No lekári, ktorí ho ošetrujú po rôznych úrazoch, mu vravia, aby neriskoval. „Nebojím sa skákať. Zľaknem sa až v momente, keď spadnem. Asi pred dvomi mesiacmi som si vykĺbil členok. Trochu ma to vystrašilo. No vyšetrenie ukázalo, že to nie je nič vážne. Odvaha skákať bola ihneď späť.“
Skákania na bicykli sa preľakli aj jeho rodičia. Chceli, aby sa radšej venoval pokojnej lukostreľbe. Marek ju však na čas „zavesil na klinec“, a to napriek tomu, že v tomto športe absolvoval dvoje majstrovstvá Slovenska a dokonca aj majstrovstvá Európy. „Viem, že sa raz k lukostreľbe vrátim. Teraz je však mojou prioritou bicykel. Denne trénujem asi šesť hodín, počas letných prázdnin to bolo aj viac. Ani frajerku som si preto nehľadal. Teraz mám však dievča, ktoré mám veľmi rád, preto ju kvôli bicyklu nebudem zanedbávať,“ smeje sa.
Úsmev a optimizmus sa z jeho tváre nevytráca. Kde berie silu po všetkých peripetiách žiť naplno? „Sám neviem. Som veselý, snažím byť k ľuďom slušný, pokojný. A navyše byť pre iných vzorom, možno inšpiráciou, či nádejou.“

Marián KUCMAN