Čo o sebe (ne)viete?

Július Borgoň sa narodil v Ruskove pri Košiciach (1949).

Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, pracuje v softwérovej firme. Futbalu sa aktívne venoval do devätnástich rokov, do čias vojenskej služby, ktorú absolvoval vo Zvolene. Začiatkom 80. rokov začal pôsobiť ako vedúci futbalového mužstva. Keď v druhej polovici 90. rokov z II. ligy s mužstvom vypadli, vymenili celý realizačný tím, futbalu však zostal verný a keď ho požiadali, chodil s mládežníkmi na turnaje po celom Slovensku. Je ženatý, má dve deti, dvojičky Mariána a Moniku, ktorá sa s ekonomickým vzdelaním uplatnila v zdravotnej poisťovni.

Viete termín narodenia svojich detí?

- Narodili sa v septembri v sedemdesiatom. Budú mať 36 rokov.

Čo si na synovi najviac ceníte?

- Maximálnu mieru empatie a jeho veľkú ochotu okamžite pomôcť. To je o ňom všeobecne známe.

Čo na ňom neznášate?

- Vie ma občas vytočiť, to je pravda, nedochvíľnosťou. Ak sa s ním niekto na niečom dohodne, musí si prirátať aspoň deň, kým to splní. On to splní, ale nie hneď, nedodrží termín.

Čím vás najviac potešil?

- Ako štvorročný vypadol z okna na druhom poschodí na asfaltový chodník. Keď som zistil, že mu nič nie je, bola to veľká úľava. To ma v súvislosti s ním potešilo asi najviac. A tiež chvíle, keď sa mu začalo vo futbale dariť a bol oňho záujem. Potešila ma rodičovská investícia, podpora v športovej záľube, ktorá sa nám vrátila. Po narodení bol až do Vianoc v inkubátore, báli sme sa, či neskôr nebude mať problémy vo vývoji, takže som rád, že sa mu darí.

Čím vás nahneval?

- Nemôžem povedať že nahneval, ale určite ma sklamal, keď prerušil vysokoškolské štúdium. Začal študovať na Technickej univerzite vo Zvolene, ale štúdium nedokončil. Viem však, že je problém skĺbiť športové tréningy a zápasy so štúdiom.

Aké vlastnosti po vás zdedil?

- Určite má v génoch lásku k športu, to zdedil po mne. Inak to máme rozdelené s manželkou fifty – fifty, polovicu génov má po mne, polovicu po nej. Ja sa angažujem aj v iných veciach, rád napríklad „záhradkárčim“, Maroš je však manuálne málo zručný.

Potreboval pevnú ruku? Dali ste mu niekedy aj nakladačku?

- U nás boli také výchovné metódy zriedkavé a keď, tak skôr z manželkinej strany. Mne stačil prísnejší pohľad, zvýšený hlas, a malo to efekt.

Zdôveroval sa vám s problémami dospievajúceho chlapca?

- Povedal nám o nich, s tým nemal problém. V tomto smere bol uvoľnenejší ako Monika, tá bola uzavretejšia. Maroš však nebol problémový chlapec, vedel si s týmito vecami poradiť sám.

Dá sa teda povedať, že si rozumiete...

- Ja si myslím, že áno.

V čom ste antitalent? A v čom podľa vás váš syn?

- Neviem, ťažko povedať. Určite by som však za žiadnych okolností nevstúpil do politiky.

Viete variť?

- U nás je zaužívané pravidlo, že guláš a halušky by mal variť chlap. Toto robím dobre, ale do iných jedál by som sa nepúšťal. Maroš si základné veci asi dokáže urobiť, povedzme čaj alebo praženicu, ale veľké varenie som uňho nezažil.

Marián Borgoň sa narodil vo Zvolene (1970).

Vyštudoval dopravnú priemyslovku. Za Zvolen hrával futbal už odmalička v mládežníckych kategóriách. Profesionálne hral futbalovú I. ligu v Rimavskej Sobote, Bardejove, Banskej Bystrici, neskôr v regionálnych kluboch v Rakúsku. Od roku 2004 podniká s hutníckym materiálom a podnikateľské aktivity postupne rozširuje. K jeho projektom patrí umelé trávnaté ihrisko na letnom štadióne, ktoré si vyžiadalo 15-miliónovú investíciu. Je ženatý, má dve deti: 10-ročného Mareka a 13-ročnú Katarínu.

Čo si na otcovi najviac ceníte?

- Že ma odmalička ťahal k športu. Zrejme videl, že som mal na šport talent.

Čo vám na ňom prekáža?

- Nič mi nenapadá. Nebol som však rád, keď kedysi dozeral, či chodím na každý tréning. Občas sa mi nechcelo, no jeho poznalo toľko ľudí, že sa o tom hneď dozvedel. A potom bolo zle. Dozeral, aby som nevymeškával tréningy a aby som sa učil, na tom mu veľmi záležalo.

Takže otca si pamätáte skôr ako autoritatívny typ? Alebo bol aj láskavý?

- Autoritatívny nie. Nemám mu čo vyčítať. Bol síce prísny, dozeral na mňa, ale chodil sa so mnou aj hrávať. A to sa páči každému synovi, keď s ním otec hrá futbal, keď sa mu venuje. Vedel byť aj humorný, aj láskavý. A vedel ma aj pochváliť.

Čím vás najviac potešil?

- Pamätám si, keď mi zadovážil zo zahraničia dve nádherné súpravy, „adidasky“, trenírky s tričkom. Červenú a modro-bielu. To tu nikto vtedy nemal, také značkové veci tu neboli. Keď som v tom vyšiel von, všetci čumeli.

Čím vás najviac nahneval?

- Ako chlapec som hral hokej aj futbal, no jemu sa hokej nepozdával. Neustále do mňa húdol, tam ti zlomia ruky, vybijú zuby. Mal som rád hokej, ale trval na tom, aby som presedlal na futbal. Mal som ísť vtedy do tretej hokejovej triedy. Bol som fakt sklamaný, rozčarovaný, ale dnes to považujem za dobré rozhodnutie.

Neľutujete, že ste zanechali hokej, ktorý je športom číslo jeden?

- Podľa mňa je športom číslo jeden futbal. Futbalová základňa je tisícnásobne väčšia, aj keď hokej je pre viacerých krajší, pretože je rýchlejší. Mám rád hokej, chodím na hokejové zápasy a mám tiež veľa kamarátov hokejistov, no nemyslím si, že som urobil zle, keď som ostal pri futbale. Skôr ľutujem iné svoje rozhodnutia. Urobil som zopár chýb. Mohol som dosiahnuť oveľa viac, ako som dosiahol a mohol som hrať inde, ako som hral. V silnejších kluboch v Európe a za iné peniaze. Keď ma oslovil manažér na turnaji v Litve, hovorili mi, tvoja chvíľa ešte príde. Nechal som sa ovplyvniť, no zrejme to bola tá chvíľa a kontrakt som nepodpísal.

Aké vlastnosti ste okrem lásky k športu po otcovi zdedili?

- Neviem, to asi musia posúdiť iní. Možno príjemné vystupovanie a dobré správanie, aspoň dúfam.

V čom ste si odlišní?

- Ťažko povedať. Ja som impulzívnejší, neviem prehrávať, on je rozvážnejší. Možno je to aj vekovým rozdielom. Občas mi vyčíta, že neviem dodržať termíny, ale mám toho veľa. Ak sa s niekým dohodnem na stretnutí, medzitým mi do toho príde ďalšia dôležitá vec, ktorá sa nedá odložiť. Občas mi to časovo nevyjde tak, ako si zaumienim, ale to neznamená, že nie som zodpovedný.

Viete, kedy sa narodil?

- Určite. Meniny má v apríli, jedenásteho. Narodil sa na Povstanie, 29. augusta, to sa nedá zabudnúť.

Mali ste aj iné záujmy popri športe?

- Všetok voľný čas som venoval športu. Hrávali sme s chlapcami hokej, tenis, bedminton, basketbal, volejbal... Veľa času sme venovali futbalu. Takmer každý deň tréning, potom učenie. Na iné mi neostával čas. Otec vie výborne hrať na harmonike aj na gitare. Vždy som sa chcel naučiť hrať aspoň na jeden nástroj, ale nepodarilo sa. Pred šiestimi rokmi som mu kúpil perfektnú harmoniku, ale ešte nebola príležitosť, aby si na nej riadne zahral.

Ľuba MOJŽIŠOVÁ