Článok pokračuje pod video reklamou
Do vody neskákal prvýkrát. Tentoraz však hlavou narazil na dno bazéna. Dolámal si krčnú chrbticu, piaty až siedmy stavec. Diagnóza znela: úplné ochrnutie celého tela. „Prvé dva mesiace som sa nehýbal, len som ležal. Podľa poškodenia miechy to takto aj malo ostať,“ hovorí dnes 27-ročný muž. „Veľké šťastie som mal v tom, že som z nemocnice išiel do Kováčovej, kde som absolvoval rehabilitáciu. Ukázalo sa, že miecha nebola roztrhnutá, len stlačená. Začal som hýbať prstami na rukách, i keď silu v nich nemám.“ Michal má ochrnuté všetky štyri končatiny. Nohy úplne a ruky čiastočne.
Ako prežíval nešťastný skok do vody a to, čo po ňom nasledovalo? Bol to pre neho šok. Ležal v nemocnici v Banskej Bystrici. „Bral som množstvo liekov, bol som pod narkózami. Stav mi komplikovali horúčky, problémy s dýchaním, dva razy ma museli zachraňovať. V Kováčovej to bolo oveľa lepšie. Je tam veľa ľudí, každý sa s vami rozpráva. Práve tam sa však človek dozvie, čo ochrnutie pre neho bude znamenať. Aj ja som si poplakal. Dôležité však je, ako to všetko v sebe spracujete. Či to budete riešiť, niečomu sa začnete venovať, alebo sa uzavriete do seba.“
* * *
Po návrate domov nepokračoval v štúdiu na priemyslovke. Bolo by to zbytočné, zameriaval sa na silnoprúd. Na vozíčku by si uplatnenie nenašiel. V Bratislave nastúpil do druhého ročníka bezbariérového gymnázia na Mokrohájskej ulici. Prvý rok ho do školy vozil otec na aute, no počas prázdnin si Michal urobil vodičák, a tak pri vstupe do ďalšieho ročníka sa do Bratislavy priviezol sám. „Mal som špeciálne upravené auto, takže to už bolo pre mňa jednoduchšie. Sám som sa naučil nasadnúť do auta, uložiť si do neho aj vozík.“ Michal miluje šoférovanie a jazdu v aute. „Je veľa takých ľudí, ktorí sadnú do auta, zapnú obľúbené CD a jazdia. Je to pre nich relax. Pre nás na vozíčku je to relax dvojnásobný.“
Rodina sa Michalovmu hendikepu musela prispôsobiť. Zo siedmeho poschodia sa presťahovali na prvé, prestavali kúpeľňu i toaletu. „Aj na vozíku sa dá žiť,“ povedali mu rodičia, keď bolo isté, že na vlastné nohy sa už nepostaví. Vedeli, že to nebude jednoduché, no podržali ho v najťažších chvíľach a sú pri ňom dodnes. Michal sa teší aj z kamarátov, ktorí sa mu nikdy neotočili chrbtom. „To, že som zostal na vozíku, bol pre niektorých väčší šok, ako pre mňa samotného.“ S partiou kamarátov si chodí posedieť do podnikov, zahrať biliard. Na diskotéky chodí menej, nie však preto, že je na vozíčku. Nehrajú tam vraj takú hudbu, akú on a jeho kamaráti počúvajú. Zvykol si chodiť medzi ľudí, prekvapených pohľadov je vraj menej ako kedysi. „Nikdy som sa nestretol s prehnanou ľútosťou od ľudí. A tak je to správne.“
* * *
Michal sa ešte pred nešťastným skokom do vody venoval športu. Už v Kováčovej, kde bola možnosť športovať, sa zaujímal, aký šport by zvládol. „Stretol som sa s Jankom Riapošom, známym stolným tenistom – vozíčkarom. Priviazal mi raketu na ruku a začal som trénovať. Dnes som v stolnotenisovom klube, ktorý hrá tretiu ligu a hrávam súťažne so zdravými športovcami. Okrem toho som aj v klube pre telesne postihnutých športovcov.“
Práve medzi nimi dosiahol Michal nejeden úspech. Pravidelne sa na majstrovstvách Slovenska umiestňuje do tretieho miesta. Mimoriadne si však cení druhé miesto z veľkého celosvetového turnaja v Piešťanoch a druhú priečku z medzinárodných pretekov v americkom Las Vegas.
Vďaka športu navštívil mnoho štátov, videl kus sveta. „Je to zvláštne. Kvôli ochrnutiu som veľa stratil. No zároveň aj veľa získal. Ak by som neskončil na vozíčku, môj život by sa uberal iným smerom. Las Vegas by som asi nikdy nevidel.
* * *
Športovým snom Michala Babeľu je účasť na paralympijských hrách. Ak to nebude o dva roky v Pekingu, možno v roku 2012 v Londýne. A možno neskôr. Stolný tenis aktívne hrávajú aj šesťdesiatnici. „Paralympiáda je môj sen, no závisí na peniazoch. Na nej totiž hrajú len tí najlepší, ktorí sa zúčastňujú veľkých svetových turnajov a zbierajú body. A práve účasť na týchto pretekoch veľa stojí. Sú neraz finančne náročnejšie ako turnaje zdravých športovcov, napríklad aj preto, že sme ubytovaní v drahých trojhviezdičkových hoteloch, lebo len v nich sú izby upravené aj pre nás.“
V súkromí túži po spokojnom živote a chce mať vlastnú rodinu. Nesťažuje sa, nenadáva na osud. Život mu zamiešal karty možno preto, aby v sebe našiel silu bojovať. Veľa stratil – ale, ako hovorí, aj získal. Sila popasovať sa s osudom, to je jeho životná výhra.
Marián KUCMAN
