Ján Podlesný, zborový farár cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a.v. vo Zvolene, brat Ľuboša Podlesného
S čím ste sa s bratom ako chlapci hrávali?
Medzi nami je rozdiel 18 rokov. Keď sa Ľuboš narodil, do osemnástich mi chýbali štyri dni. Veľmi som ho chcel viezť na krst, tak som si protekčne vybavil, aby som dostal vodičský o päť dní skôr. Spolužiakov otec bol policajným náčelníkom. Dôveroval mi, skúšky som už mal urobené, tak som ho dostal. Krátko na to som odišiel študovať do Bardejova a do Bratislavy. On sa potom hrával už skôr s mojimi deťmi, od najstaršej dcéry je starší o šesť rokov. Keď sme chodievali s deťmi autom na výlety po Slovensku, brával som ho s nami.
Aký máte vzťah dnes?
Veľmi dobrý. Obaja sme mimo rodičovského hniezda. Ostatní súrodenci žijú na východe v okruhu najviac 5 – 6 kilometrov od seba, my sme sa obaja ocitli tu. Myslím, že ma neberie len ako staršieho brata, ale občas chce odo mňa aj rodičovské rady. Keď prednedávnom uvažoval nad novým zamestnaním, mňa sa pýtal na názor ako prvého, nikto vtedy ešte o tom nevedel.
Ako často sa stretávate?
Kým pôsobil vo Zvolene, tak skoro každý deň. Keď išiel na obed, buď pribehol ku mne, alebo sme sa stretli v meste. Teraz, keď je v Banskej Bystrici, sa vidíme menej. Obidvaja sme pracovne vyťažení.
Bol ako dieťa veľký nezbedník?
Nebol nezbedník, skôr pustovník. Venoval sa psíkom, vtáčikom. Vzal si domov rôzne zvieratká a staral sa o ne.
V čom ste si podobní?
V povahe. Obidvaja sme zásadoví a obidvaja sme pedanti. Stalo sa, že nás v aute zastavili policajti a hoci mal pri sebe služobný preukaz, nezneužil to a neukázal ho. A, samozrejme, podobáme sa aj výzorom. Hovoria nám, že Ľuboš je ja v mladšom vydaní. Vyzerá ako ja dakedy.
V čom ste odlišní?
Máme iný názor na výchovu detí. Ja som bol na deti prísnejší ako je on. Aj keď sa teraz rozhodoval, či prijme nové zamestnanie, hovoril som mu, nech zváži, či rodina nebude trpieť. Bojím sa ako otec o svoje dieťa, pretože vidím, že veľa manželstiev stroskotáva práve na odlúčení manželov. A deti ho teraz najviac potrebujú, sú ešte malé.
Máte spoločné neduhy?
Priznám sa, že ako študent som fajčil a Ľuboš kedysi fajčil tiež. Ale to je už dávno za nami. Čo sa týka alkoholu, som antialkoholik, aj voči tým, čo pijú. Netvrdím, že si nepripijem, ale radšej si dám vermut, niečo sladšie. Nemám rád ostrý alkohol. Pre dedinu, kde žije Ľuboš, je typická rožovka. Napokon, poľovníci sú skôr na tvrdší alkohol. Už mi veľakrát doniesol rožovku, ale vždy som ju niekomu posunul, ja to nepijem.
Čím by vám dokázal urobiť najväčšiu radosť?
Alkoholom nie. Viem sa potešiť novej technike. Moje deti to vedia, a tak ma potešili napríklad diktafónom či elektronickým diárom.
Čím ste potešili vášho brata najviac?
Možno aj tým, že ho vypočujem, že je istejší, keď sa o niečom rozhoduje. Možno tým, že som ho pri oslave mojej päťdesiatky s cirkevníkmi požiadal, aby navaril guľáš. On sa vo varení guľášu vyžíva.
Vaše najobľúbenejšie jedlo?
Mám rád všetko, nemám dôvod vyberať si, uprednostním však cestoviny pred mäsom. Brat má stopercentne radšej mäso. Divinu vie aj pripraviť, aj mu chutí.
Ján Podlesný (1951)
študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Za kňaza ho vysvätili v roku 1974, kňazskú skúšku zložil v roku 1978. Oženil sa, keď mal 22 rokov. Má tri dcéry vo veku 26, 27 a 30 rokov. Dve staršie sa vydali za evanjelických farárov (jedna z nich sa vydala v Minnesote v USA, kde študovala). Šesť rokov bol seniorom Bratislavského seniorátu, neskôr zástupcom biskupa západného dištriktu ECAV na Slovensku Ivana Osuského a predsedom Vnútromisijného výboru Slovenskej evanjelickej cikrvi, a. v. V roku 1996 prijal príležitosť pôsobiť s manželkou na jednom mieste a prišiel do Zvolena. Vtedy sa všetkých funkcií vzdal.
Ľuboš Podlesný, policajný vyšetrovateľ, policajný hovorca, bývalý učiteľ. Brat Jána Podlesného
Aké máte spomienky na brata z detských čias?
Bol mi v podstate ako otec, viedol ma aj ku krstu. Keďže je starší, detstvo sme neprežívali spolu, ale dosť sa mi venoval. Sme z piatich detí. Ja som najmladší, ostatní sa narodili dva roky po sebe. Ján je starší o 18 rokov, ďalší súrodenci o 16, o 14 a o 12 rokov. Mal som tri roky, keď sa ženil. Stále sa sťahoval z miesta na miesto, no chodili sme ho pozrieť, najmä s mamou, na každé jeho pôsobisko. Všade ho čakala kopa práce. Vždy niečo urobil, dokončil a keď mohol zberať plody svojej práce, odišiel na ďalšie pôsobisko. Keď sa sťahoval do Zvolena, švagrovia ho podpichovali: Už ťa sťahujeme naposledy, viac neprídeme (smiech). Chodieval som k nemu cez letné prázdniny. Keď išiel rodinou na dovolenku, brávali ma so sebou. Pamätám si napríklad, keď sme boli na Šírave.
Nechýbali vám rovesníci?
Nemám ten pocit. Mal som suseda rovesníka, s ktorým som vyrastal a niektorí moji synovci a netere boli tiež približne v rovnakom veku. Nemyslím si, že som vyrastal sám.
Čím by ste mu dokázali urobiť najväčšiu radosť?
Jeho poteší každá maličkosť. Viem, že má rád zvieratá, rovnako ako ja. V nás oboch tlie spätosť s prírodou. Kedysi choval ovce, sliepky, bažanty, exotické vtáctvo. Keď začal pôsobiť vo väčšom cirkevnom zbore, nemal na to čas. Možno by som ho potešil, keby som mu zadovážil niečo živé. Radosť by mal určite, no neviem, či by mal čas... Možno keď bude na dôchodku... V každom prípade ho najviac teší, keď sa darí jeho dcéram, keď sú šťastné, keď si rozumejú. Dobré vzťahy sú pre neho prednostné.
Čím potešil najviac on vás?
Keď som začínal vnímať detstvo, bol už preč, takže na nejaké darčeky si nespomínam. Mňa teší, že si pomáhame, že to medzi nami klape, že si dokážeme spolu sadnúť a máme sa o čom rozprávať.
Ako často sa stretávate?
Obidvaja máme náročnú prácu na čas, ale často spolu telefonujeme. Stáva sa, že keď sa aj dohodneme, jednému z nás do toho niečo príde a stretnutie musíme odložiť. Navštevujeme sa však aj s rodinami, aj na Vianoce boli u nás.
V čom ste si podobní?
V detailoch. Mám rád precíznu prácu a on tiež. Obidvaja sme pedanti. Je puntičkár, potrebuje všetko vedieť, skontrolovať. Ak k nemu prídu majstri, na všetko sa ich vypytuje, čo urobili a prečo to tak urobili. Nemá však problém obliecť si montérky a urobiť niečo sám. Aj na kombajne kosil. Všetci sa čudovali, farár na kombajne, ale on je taký. Máme spoločné názory, rovnakú zodpovednosť k rodine. Aj medzi nami je silné rodinné puto. Vekom sa začíname podobať na seba. Niektorí si spočiatku mysleli, že je mojím otcom. Stalo sa nám, že keď išiel so mnou na vyšetrenie, stretli sme istého cirkevníka. Netajil prekvapenie, s akým chlapcom to ide môj brat na vyšetrenie, keď má tri dievčatá.
Najobľúbenejšie jedlo?
Obidvaja máme radi slaninu a klobásu. Ja nemám rád špenát. Čo nemá rád brat, to neviem, nie je náročný, ale má rád kapustnicu, takú zabíjačkovú, a bryndzové halušky.
Ľuboš Podlesný (1969)
je pôvodným povolaním poľnohospodársky inžinier. Istý čas pôsobil ako stredoškolský učiteľ odborných poľnohospodárskych predmetov. Absolvoval doplnkové pedagogické minimum, neskôr špecializované policajné vzdelanie a robil vyšetrovateľa na Okresnom úrade vyšetrovania vo Zvolene (dnes je to úrad justičnej a kriminálnej polície). Dva a pol roka robil hovorcu Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene a Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici. Od februára sa vrátil k vyšetrovaniu na odbore boja proti korupcii. Má tri deti vo veku od 13, 10 a 6 rokov. Okrem toho je vášnivý poľovník.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ