Viera bola pre neho život
Havária vojenského lietadla šokovala. Matky prišli o synov, deti o otcov... Vladimír Štang je farárom v rímskokatolíckej farnosti vo Zvolenskej Slatine. „Veľmi dobrý človek,“ povedala nám staršia pani pred novým kostolom vo Vígľaši. Vladimír Štang mal v lietadle brata Michala. Dvaja bratia - dvaja kňazi...
Dvaja bratia, dvaja kňazi... Vľavo Michal, vpravo Vladimír.
Vyrastali v osade Bindt pri obci Hnelčík. Na otázku, kde sú korene ich kňazského povolania, Vladimír Štang odpovedal: „Predovšetkým v rodine. Tam bolo svedectvo viery najsilnejšie.“ Svoje vzory našli v kňazoch, ktorí pôsobili vo farnosti. Michal sa stal kňazom prvý. „O štyri roky ma predbehol,“ dodal. Vtedajšia moc mu robila problémy. Po revolúcii sa pomery zmenili, časom začali kňazi pôsobiť aj v armáde. Michal bol najprv dva roky kaplánom v Rabči na Orave a rovnaký čas aj v Námestove. Potom ako farár pôsobil v Liptovských Kľačanoch. Neskôr bol armádnym kňazom, vlani v marci ho vymenovali za generálneho vikára. Čo ho priviedlo do armády? „Nechal sa osloviť výzvou,“ vysvetlil brat. Jeho rozhodnutie nepovažuje za chybné, aj napriek tragédii. „Rozhodol sa slobodne a ja to beriem z duchovného pohľadu. Každý by mal naplniť svoje poslanie.“ V Kosove bol iba krátky čas, vlani v decembri sa vrátil z takmer ročného pôsobenia v Eritrei. Nebezpečenstvo zahraničných misií si uvedomoval, no vyrovnal sa s tým. Na prvom mieste bolo preňho kňazstvo, či už pôsobil vo Zvolene alebo v Eritrei. Nebola to preňho iba práca, bol to život sám. Podľa brata Vladimíra mal Michal veľmi dobré vzťahy so všetkými vojakmi. Dokonca aj s ich rodinami. Na zahraničných misiách, kde sú ľudia odlúčení od svojich rodín, to občas s nimi poriadne „zamáva“ a potrebujú duchovnú útechu. Možno nie každý si našiel čas na bohoslužbu, no... „Aspoň sa s ním prišli porozprávať,“ dodal Vladimír. Michal bol pre vojakov nielen kňazom ale často aj psychológom.
Vladimír Štang je farárom v rímskokatolíckej farnosti vo Zvolenskej Slatine.
O tragédii sa Vladimír Štang dozvedel od otca. Vedeli, že devätnásteho má Michal letieť domov, no nočné správy boli kusé. Lietadlo havarovalo, koľko je však obetí, nebolo známe. Mysleli na najhoršie. „Snažil som sa s tým vyrovnať,“ dodal. Spôsob, akým sa mu to podarilo, si zasluhuje obdiv. O desať minút po našom rozhovore odslúžil pohrebnú bohoslužbu. Smutný z bratovej smrti, unavený, myslel predovšetkým na druhých a nie na seba. Práve vtedy sa vynorila spomienka na slová ženy z Vígľaša: „Veľmi dobrý človek.“ A slová o poslaní dostali nový rozmer.
Budú tam aj ich mená...
Desiateho marca bude rok, čo v kasárňach pri Nitre požehnal generálny vikár Michal Štang s veliteľom plk. Štefanom Ivanom Pamätník padlým v misiách. Na mramorových tabuliach bolo vtedy desať mien. Onedlho k nim pribudne ďalších 42. Medzi nimi aj mená Michal Štang a Štefan Ivan.
Chcela prísť domov a mať rodinu
Možno aj preto chcela byť vojačkou, že v nej bola túžba mať v živote všetko perfektné, presné, jednoducho poriadok.
Jana Peštová bola, podľa fotografií, pôvabná žena. Tí, ktorí ju poznali, majú oči plné sĺz. Odmalička vraj chcela robiť „neženské“ povolanie - vojačku. Jej bývalý šéf, podplukovník František Víglaský z vojenského útvaru na Bakovej jame vo Zvolene, spomína na ňu takto: „Hrávala futbal, mala rada šport, bola veľmi spoločenská a absolútne pedantná. Vo všetkom. Možno aj preto chcela byť vojačkou, že v nej bola túžba mať v živote všetko perfektné, presné, jednoducho poriadok.“ Dievčina z východu prišla „slúžiť“ do Zvolena aj s manželom. Mladá dvojica s rovnakým rozhodnutím žiť život v uniforme vraj uvažovala o bábätku. Jana sa rozhodla pre misiu v Kosove a po návrate pre život v trojici, aj s dieťatkom. Tragický osud urobil cez plány čiernu čiaru.
„Prvé pocity? Strašné? Keď som sa dozvedel, že spadlo lietalo, napadlo mi, či je tam Janka. Išli dve lietadlá, jedno havarovalo, druhé pristálo. Intuícia mi hovorila, že to nebude dobré. Bola to taká zlá predtucha. Ráno sa potvrdilo, že je medzi mŕtvymi...“, hovorí František Víglaský a neskrýva dojatie. Bolesť je o to väčšia, že kapitánom lietadla bol pplk. Miroslav Novák, s ktorým sa často stretával. Aký bol? Odpovedá jednoducho: „Super chlap!“ Hovoríme aj o lietaní. On sám nelieta, no pozná, aká náročná je to robota. A nielen práca pilota, ale aj technikov, celého štábu...
Na svoju kolegyňu spomína František VÍGLASKÝ s veľkým smútkom. Foto: mp
K tragédii, ktorá sa dotkla každého z nás, sa vrátime v budúcom čísle. Nazrieme do života ľudí vo vojenskej uniforme a pokúsime sa priblížiť príbeh manželov Peštovcov. Veríme, že sa nám to, napriek smútku, ktorý manžel pani Jany, Miloš Pešta, prežíva, podarí.