Juraj Halama : Už si celkom presne nepamätám, aké to bolo, keď som sa učil plávať. Viem len, že to bolo na kúpalisku u nás doma. Najprv som plával iba popod vodu, ale potom som sa už aj udržal na hladine. Našťastie som nikdy nebol v situácii, aby ma museli zachraňovať, ani ja som nebol pri človeku, ktorý sa topil. V podstate v tomto ohľade ani neriskujem. Netrúfnem si ďaleko do hlbokej vody. Bezpečne sa cítim len vtedy, keď sa nohami dotýkam dna. Som presvedčený, že vedieť plávať je veľmi dôležité.
Jarka Ilčíková: Nejako špeciálne dobre plávať neviem, ale na vode sa udržím. V tretej triede som bola so spolužiakmi na plaveckom kurze, ale tam som sa plávať nenaučila. To prišlo až neskôr vďaka rodičom. Myslím si, že vedieť plávať je dosť podstatné, aspoň sa udržať na vode. Vždy, keď idem do trochu hlbšej vody, hovorím si, ako dobre, že viem plávať. Ja sa však od pobrežia veľmi nevzďaľujem, zaplávam si tak desať metrov, viac nie. Mám rada more. Zatiaľ som ešte nikdy nepociťovala strach, ani pri predstave väčšej hĺbky podo mnou. Možno by som sa bála žralokov… Našťastie ma nikto ešte nemusel vo vode zachraňovať.
Darina Považanová: Plávať som sa naučila ako dvanásťročná na plaveckom výcviku. Vôbec som sa nebála, ani sa mi to nezdalo nejaké ťažké. Možno je to tým, že som sa narodila v znamení rýb. Som prosto ryba. Nad tým, ako ďaleko si trúfnem zaplávať, som nikdy zvlášť neuvažovala. Plávam, ako príde – podľa momentálnych dispozícii, podľa toho, akú mám náladu. Mám rada kúpaliská a rovnako aj more alebo jazerá, dôležité je, ako sa tam cítim. Ešte som sa síce netopila, ale už som bola v situácii, kedy som musela zachraňovať topiaceho sa. Takže svoje sily viem odhadnúť.
Vladimír Ďurica: Bolo to dávno, keď som sa učil plávať. Mohol som mať päť - šesť rokov… Učil som sa celkom sám na potoku, vtedy ešte neboli také kúpaliská ako dnes. Do veľmi hlbokej vody sa neodvážim, ale ešte by som zaplával možno takých päťsto metrov. Našťastie som sa netopil. Skúsenosť so zachraňovaním tiež nemám. Na plávanie je najlepšie more. No teraz už chodím k vode čím ďalej tým menej.
Peter: Prvýkrát ma učila plávať mama na plavárni. Mal som asi osem rokov. Neskôr som bol aj na plaveckom kurze, tam som sa zlepšil. Z hlbokej vody strach nemám, na takých päť kilometrov od pobrežia by som si trúfol.
Majo Goga: Plávať som začal pri mori. Učili ma rodičia. Nerozmýšľal som nad tým, do akej hlbokej vody by som si trúfol. Ale nikdy som sa nebál. So zachraňovaním ešte skúsenosti nemám. S topením sa tiež nie.
Melánia Koledová: Moje prvé pokusy o plávanie sa udiali na potoku, kde som sa ako malá hrávala s kamarátmi. Mala som vtedy dosť odvahy. Ale vody som sa nikdy nebála. Odvážim sa plávať aj ďalej od brehu. Keď som bola mladšia, chodievala som sa kúpať často, najradšej som mala Štiavnické jazerá alebo Neresnicu. Podľa mňa sú práve jazerá pri Štiavnici vhodné pre tých, čo si najskôr chcú skúsiť zaplávať do väčšej vzdialenosti. Potom si trúfnu aj hlbšie do mora. Topiacemu som ešte nepomáhala. Ale teraz učím plávať svojich vnukov. Keď nad tým rozmýšľam, myslím si, že v prípade núdze by som človeka dokázala zachrániť. Určite by som však potrebovala viac praxe. Momentálne skôr uprednostňujem termálnu vodu, predsa len, kolená v tomto veku už trošku viac trpia.
Text: Anna SALVOVÁ
