Sása – Dvor manželov Gabriely a Dušana Daxnerovcov v Sáse hýri farbami. V plnom kvete je viac ako 360 foriem fuksií, rastlín, ktorých pôvodným domovom sú teplé končiny Ameriky, Austrálie a Nového Zélandu. Ich objaviteľom je francúzsky botanik Charles Plumier, ktorý opísal prvý druh v roku 1703. Koncom 18. storočia sa začalo s cieľavedomým pestovaním a šľachtením týchto krehkých ozdobných kríkov. Najvzácnejším druhom v zakvitnutom Daxnerovom dvore v Sáse je vraj Fuchsia procumbens. Pochádza z Nového Zélandu. Čo sa týka pestrosti, patrí k skromnejším. Na nízkej plazivej rastlinke sotva rozoznáme drobné žlté kvety. Ako jediná z fuksií má kvety tejto farby. Oči viac pútajú iné odrody s veľkými bielymi, červenými alebo fialovými rúrkovitými kvetmi. Nešíria vôňu, ich čaro spočíva v zeleni konárikov a vo farbe kvetných lupienkov.
Denne aj tri autobusy návštevníkov
Pán Dušan predáva slovo manželke, veď práve predovšetkým pod jej starostlivou rukou vyrastá všetka tá krása navôkol. „Je to náročné najmä na čas. Rastlinky treba sedemkrát presadiť, chrániť ich pred priamym slnkom. Stručne možno povedať, že fuksie potrebujú menej slnka i vody. Na slnečné lúče sú zvlášť citlivé najmä tmavšie odrody. V zime treba rastliny uložiť do rašeliny,“ zachytávame z jej odborného výkladu. Z jej úst sa dozvedia mnohé zaujímavé informácie všetci návštevníci. Ročne ich príde 3 500 až 4 000. Sú dni, keď pred ich domom zastanú aj tri autobusy. „Keď sa sem nahrnie okolo osemdesiat ľudí, sú z toho aj problémy, lebo nie každý sa správa tak, ako si vyžaduje slušnosť. Sú takí, ktorí sa snažia z rastliniek odšklbnúť halúzku, hoci z nej nič nemajú. Ale kto prejaví záujem o pestovanie, ten si môže prísť zobrať odrezky na sadenie koncom septembra. Informácie môže získať aj na internete.“
Srnčekovi Kubovi sa medzi kvetmi páči
Daxnerovci majú z fuksií neskrývanú radosť. Na jar by chceli priľahlú šopu premeniť na skleník, čím získajú nový priestor pre svoju záľubu. Tých však majú viac. Napríklad hubárčenie. Nedávno pri hubárskej vychádzke do blízkych lesov natrafili na srnča. „Viditeľne bolo vysilené. Mysleli sme si, že sa k nemu mama vráti, ale keď sa tak dlho nedialo, zobrali sme ho k sebe.“ Samozrejme, že chvíľu trvalo, kým si zvykol na nové prostredie, i na novú stravu. Ale hlad je hlad a Kubovi prišla chuť na psie granule. Benymu, statnej doge, sa nový spolustolovník najprv nepozdával, no dnes sú už kamaráti. „Kubovi chutia aj tamaryškové konáriky a pozrite sa, čo urobil s palmou,“ ukazuje pani Gabriela na pník bez listov. Hoci na dvore Daxnerovcov Kubo nebýva dlho, zdá sa, že sa mu medzi pestrofarebnými kvetmi zapáčilo, počúva na meno i na základné povely, tvári sa múdro a dôstojne, stal sa členom rodiny. „Len nevieme, čo ďalej, až príde do puberty,“ hovoria Daxnerovci. „Do lesa ho pustiť nemôžeme. Príliš si zvykol na ľudí i na psov. Stal by sa ľahkou korisťou.“ Obaja však veria, že si aj s týmto problémom poradia.
Jozef SLIACKY
